Ekologické poľnohospodárstvo a GMO

Domov / Ochrana prírody a krajiny 

Geneticky modifikované organizmy (GMO) vznikajú po odobratí DNA z jedného organizmu, ktoré je laboratórne vložené do iného organizmu, ktorý daný gén pôvodne neobsahoval. Tieto gény môžu pochádzať z baktérií, vírusov, zo zvierat alebo aj z ľudí. DNA vkladaného organizmu je nositeľom novej vlastnosti, napríklad odolnosť voči suchu, pesticídom či škodcom.

Prvé GMO plodiny určené na ľudskú spotrebu sa objavili v polovici 90. rokov. Aktuálne sú geneticky modifikované organizmy importované, pestované alebo testované v 75 krajinách. V súčasnosti existuje 13 plodín s GMO variáciami: sója, kukurica, repka, jablká, bavlna, cukrová repa, cukrová trstina, baklažán, ananás, papája, alfalfa, zemiaky a tekvica. V USA predstavuje napríklad podiel pestovanej GMO kukurice, sóje a cukrovej repy až 90 % z ich celkovej produkcie. 

Európska legislatíva

V roku 1998 bola do Európy na komerčné pestovanie uvedená prvá GMO plodina – kukurica MON810. Krátko na to EÚ uzákonila moratórium na nové schvaľovanie GMO, kým nebudú prijaté regulačné zákony v roku 2003. Tieto nové právne predpisy EÚ sa stali na dlhú dobu pravdepodobne najprísnejšími predpismi o GMO na svete. Všetky GMO spolu s ožarovanými potravinami sa považujú za „nové“ potraviny a podliehajú rozsiahlemu vedecky podloženému hodnoteniu potravín zo strany EFSA. 

Avšak aj po schválení môžu jednotlivé členské štáty EÚ zakázať jednotlivé odrody na základe ochrannej doložky, ak existujú oprávnené dôvody, že odroda by mohla spôsobiť ujmu ľuďom alebo životnému prostrediu. Členský štát potom musí poskytnúť dostatočné dôkazy o tom, že je to tak. Od roku 2012 EÚ povolila používanie 48 geneticky modifikovaných organizmov. Väčšina z nich bola určená na použitie v krmive pre zvieratá (v roku 2012 EÚ dovážala približne 30 miliónov ton geneticky modifikovaných plodín ročne na spotrebu zvierat).

Nariadenia EÚ vyžadujú opatrenia, aby sa zabránilo miešaniu potravín a krmív vyrobených z geneticky modifikovaných plodín a konvenčných alebo ekologických plodín, čo sa dosahuje prostredníctvom izolačných vzdialeností alebo iných stratégií biologickej izolácie. Izolačné vzdialenosti (alebo aj nárazníkové zóny) sú regulované jednotlivými krajinami a pohybujú sa od 15 metrov vo Švédsku do 800 metrov v Luxembursku. Všetky potraviny (vrátane spracovaných) alebo krmivá, ktoré obsahujú viac ako 0,9 % GMO, musia byť viditeľne označené. 

V súčasnosti bol zverejnený nový návrh Európskej komisie, aby boli z platnej legislatívy o GMO vylúčené tzv. nové GMO, vyrobené novými genomickými technikami. To by napríklad znamenalo, že členské štáty stratia možnosť zakázať ich pestovanie na svojom území. Produkty, ktoré ich obsahujú, nebudú musieť byť označené ako geneticky modifikované. Spotrebitelia by tak prišli o potrebné informácie a na ich tanieroch sa môžu ocitnúť potraviny, ktoré konzumovať nechcú. Slovensko sa k tomuto návrhu vyjadrilo pozitívne napriek tomu, že na Slovensku i v Európe prebieha petícia vyjadrujúca obavy státisícov občanov EÚ. 

Deklarované pozitíva

Zástancovia GMO tvrdia, že geneticky modifikované plodiny produkujú vyššie výnosy, majú dlhšiu trvanlivosť, sú odolné voči chorobám a škodcom, a to môže byť prínosom pre poľnohospodárov aj spotrebiteľov. Napríklad vyššie výnosy a dlhšia trvanlivosť môžu viesť k nižším cenám pre spotrebiteľov a plodiny odolné voči škodcom znamenajú, že poľnohospodári nemusia kupovať a používať toľko pesticídov na pestovanie kvalitných plodín.

Riziká

Geneticky modifikované potraviny sú však kontroverzné, nakoľko genetické inžinierstvo typicky mení organizmy spôsobom, ktorý by sa prirodzene nevyskytoval. Je dokonca bežné, že vedci vkladajú gény do organizmu z úplne iného organizmu. To napríklad zvyšuje možné riziko neočakávaných alergických reakcií na niektoré GMO potraviny. 

Ďalšie obavy zahŕňajú možnosť rozšírenia geneticky modifikovanej cudzej DNA na geneticky nemodifikované rastliny a zvieratá. Genetická modifikácia organizmu by mohla zmeniť spôsob, akým sa správajú iné organizmy vo voľnej prírode. Existuje napríklad riziko možného vývoja tzv. superbaktérií odolných voči insekticídom.

Väčšina štúdií GMO produktov sa zamerala na zvieratá, ale nie ľudí a skúmala skôr krátkodobé alebo strednodobé účinky než dlhodobé výsledky. Odporcovia genetickej modifikácie sa obávajú, že genetické zmeny môžu ovplyvniť ľudské zdravie neočakávanými spôsobmi. Existuje napríklad obava, že živiny z týchto produktov môžu poškodiť tkanivo alebo sa nebudú metabolizovať tak účinne. Okrem toho nie je možné poznať dlhodobé účinky konzumácie GMO výrobkov. 

Ďalšou výzvou je, že neexistuje široký vedecký konsenzus o GMO potravinách. Rôzne regulačné orgány, ako napríklad organizácia FDA v USA a Európska komisia pre bezpečnosť potravín v Európe dohliadajú na bezpečnosť potravín a tvrdia, že GMO produkty, ktoré sú v súčasnosti k dispozícii, sú bezpečné. V dokumente z roku 2020 sa však tvrdí, že európske posúdenia bezpečnosti sú nedostatočné, pretože sú založené na príliš optimistických predpokladoch a vychádzajú z údajov, ktoré nemusia úplne alebo presne predpovedať riziko.

Mnohé publikácie zdôrazňujúce bezpečnosť GMO pochádzajú naviac od spoločností, ktoré predávajú GMO produkty, alebo od vedcov, ktorí pre nich pracujú. Hoci neexistujú dôkazy o tom, že GMO predstavujú bezprostrednú hrozbu pre ľudské zdravie, výskumníci ešte nepreskúmali všetky potenciálne problémy s každým GMO produktom, najmä pokiaľ ide o dlhodobé účinky.

BIO a GMO

Pestovanie geneticky modifikovaných rastlín a plodín je v ekologickom poľnohospodárstve striktne zakázané. Platí to pre poľnohospodárske produkty, potraviny, a tiež pre kŕmne zmesi určené zvieratám. 

Prečo sa GMO a ekologické pestovanie navzájom vylučujú? Predstavujú totiž úplne odlišné prístupy k životnému prostrediu ako celku. Jedným z hlavných princípov ekologického poľnohospodárstva je rešpektovanie a využívanie prírodných procesov. Konvenčné poľnohospodárstvo naopak tieto poznatky nevyužíva a skôr prehliada a porušuje ich zákonitosti. 

Nerešpektovanie základných pravidiel pozostávajúcich z premyslených osevných postupov, používania zelených hnojív či striedania plodín vedie k problémom. Tie sa potom riešia množstvom pesticídov a priemyselných hnojív, a v súčasnosti aj genetickými manipuláciami. Ekologické pestovanie preferuje regionálne šľachtenie a nie univerzálne kultivary. Snaží sa produkovať potraviny v súlade s prírodou, nie ju vylepšovať. V prípade nedostatku zrážok a vlahy sa napríklad genetické inžinierstvo zameriava na vývoj plodín odolných voči suchu, ale ekologické hospodárenie hľadá spôsoby, ako by mohlo vytvoriť odolnejší celý poľnohospodársky ekosystém.

Ešte pred oficiálnym zavedením príslušnej európskej legislatívy v roku 1999 bolo už použitie GMO dobrovoľne vylúčené v smerniciach Medzinárodnej federácie hnutí ekologických poľnohospodárov (IFOAM).

Polemiku spustilo nariadenie z roku 2009, ktoré umožnilo, podobne ako v konvenčnom poľnohospodárstve, toleranciu obsahu 0,9 % GMO aj v ekologicky pestovaných plodinách. Táto prahová hodnota ale platí len pre náhodný alebo technicky nevyhnutný výskyt a kontroly ohľadne spomínaného limitu sú prísne. 

Eliminácia možnej kontaminácie predpokladá čo najdôslednejšie oddelenie pestovaných plôch pomocou vhodných opatrení. Tými sú napríklad už spomínané izolačné vzdialenosti, výsadba živých plotov a vetrolamov či pestovanie odlišných plodín. Rozšírenie pestovania geneticky modifikovaných plodín v krajine by predstavovalo problém nielen pre ekologické, ale aj pre konvenčné hospodárstva, nakoľko riziko kontaminácie by sa postupne zvyšovalo. 

Nebolo by tak možné garantovať, že dané produkty neobsahujú GMO. Podobná situácia nastala napríklad už v roku 2008 v Kanade, kde kvôli rozmachu GMO repky už nebolo prakticky možné pestovať ju ekologicky. Problematické je v tomto prípade napríklad aj ekologické včelárenie, pretože ak sú v blízkosti GMO polia, med bude kontaminovaný.